Ing. Juraj Kovalčík – vedúci najväčšieho a najvýznamnejšieho chovu na Slovensku

Ing. Juraj Kovalčík – vedúci najväčšieho a najvýznamnejšieho chovu na Slovensku   V tomto rozhovore vyspovedáme osobnosť Národného žrebčína Topoľčianky, funkcionára SJF, vedúceho najväčšieho chovu koní na Slovensku, držiteľa hodnotiteľských certifikátov vydaných svetovými organizáciami pre chov shagya-arabov (ISG), lipicanov (LIF) a huculov (HIF), kedysi úspešného športového jazdca, a okrem toho aj chodiaci dôkaz, že praví gentlemani ešte existujú, dokonca aj medzi koniarmi. Ing. Juraj Kovalčík sa narodil 8. 6. 1949 v Tatranských Matliaroch, vyštudoval zootechnický odbor v Nitre. Po vojenskej službe nastúpil do Národného žrebčína Topoľčianky, kde robí dodnes.
 

Ako ste sa dostali ku koňom a k jazdeckému športu?

Moje prvé kontakty s koňmi boli v Tatrách na Zelenom plese, kde otec chatárčil. Brával ma so sebou a prevažne v lete som sa vozil na konskom povoze. Tam ma aj prvý krát na ťažného koňa posadili. V šiestej triede základnej školy sme sa ako chlapci z inzerátu v novinách dozvedeli o jazdeckom oddiely vo Veľkej Lomnici a so súhlasom rodičov sme sa prihlásili. V peknom prostredí pri rieke Poprad začala moja jazdecká celoživotná púť.  Nikto si nevedel vysvetliť moju veľkú náklonnosť ku koňom a k jazdeniu, keďže som pochádzal z lyžiarskej rodiny (otec sa zúčastnil dvakrát olympiády)

 

Za ktorý klub ste prvý krát štartovali na pretekoch a kto bol Vašim trénerom?

Mojim prvým učiteľom a trénerom bol Štefan Husár a na kone ako Dvoran, Orkán, Granit, Polárka, Furo a iné sa nedá zabudnúť. Všetko bolo skromnejšie ako dnes a možno práve preto sme si to veľmi vážili. V oddiely sme boli dobrý kolektív, z mnohých priateľov neskôr vyrástli úspešní jazdci. Jazdecky sme sa zameriavali hlavne na parkúr, ale veľa sme trénovali aj voltíž. Svoj prvý parkúr som absolvoval s koňom Granit. Trému som však nezvládol a padol som. Medzi divákmi bola aj moja mama.

 

Je jasné, že jazdectva ste sa po prvom neúspechu nevzdali, kde ste pokračovali ďalej?

Nastúpil som na strednú školu veterinárnu do Barce. Z tamojšieho internátu ma však nechceli púšťať jazdiť, pretože oddiel bol vzdialený cez celé Košice. Doma som si teda na veľké naliehanie presadil prestúpenie na veterinárnu školu v Nitre, kde som jazdil v oddiely VŠP (pozn. dnešná Slovenská poľnohospodárska univerzita) pod vedením Ing. Ivana Maseka. Nakoniec som tam pokračoval v štúdiu aj na vysokej škole za zootechnika. Na časy v Nitre veľmi rád spomínam, strávil som tam osem rokov. Predsedom jazdeckého oddielu bol profesor Vladimír Hučko, ktorý bol súčasne aj mojim učiteľom a neskôr dlhé roky mojim spolupracovníkom. Diplomovú prácu som mal na tému "Vyhodnotenie skúšok výkonnosti arabských koní" a robil som ju vo vtedajšom Plemenárskom podniku Topoľčianky.

 

A v žrebčíne v Topoľčiankach ste sa nakoniec aj zamestnali. Akým spôsobom padlo rozhodnutie pre túto prácu a akými funkciami ste v Topoľčiankach prešli?

Kvôli zamestnaniu v Topoľčiankach ma oslovil vtedajší riaditeľ žrebčína Ing. Čulík, ktorý ma videl jazdiť na Majstrovstvách Slovenska v Košiciach v roku 1974, kde som štartoval ako vojak za Liptovský Mikuláš. Do Topoľčianok som teda nastúpil 15. júla 1975 ako vedúci objektu Rybník. Jazdci z Topoľčianok patrili vtedy medzi výkvet československého jazdeckého športu - boli to mená ako Dominik Pružinský, František Hrúzik, Milan Alakša, Jozef Varga, Pavol Gašpar. Jozef Varga mi hneď ako som nastúpil zapožičal "S-kárku" Ilenu, takže som hneď mohol chodiť na preteky. Na Rybníku som si potom obsadol kobylu Rusalku, z ktorej bola výborná skokanka. Neskôr to boli kone ako Alhambra, Ruleta, Fanta, Austria, Helpa a famózna skokanka Flóra po Alarm VI z Fuksie. To už som po 6 rokoch vo funkcii vedúceho na Rybníku pracoval ako vedúci výcviku s pánom Hrúzikom. Odtiaľ som bol preradený k hlavnému zootechnikovi p. Mandelíkovi, ktorý ma zasvätil do tajov chovateľskej práce v tomto významnom chove. Neskôr som spolupracoval s prof. Hučkom a ako člen bonitačnej komisie som sa snažil zachytiť skúsenosti od takých odborníkov hipológie ako Dr. Staňo, prof. Dušek, Ing. Svoboda, Ing. Hitrík, MVDr. Stiene, Ing. Masek a rady ďalších.

 

Keď som si prezerala vydania časopisu Jazdectvo z rokov 1983 až 1986 veľmi často sa tam objavovalo Vaše meno medzi prvými tromi vo výsledkoch parkúrových pretekov. Ktoré výsledky by ste Vy chceli spomenúť?

Okrem parkúru som dva krát išiel military a na majstrovstvách Slovenska som bol druhý s Ruletou. Medzi moje významnejšie parkúrové výsledky, na ktoré si spomínam, patrí II. a III. miesto na Majstrovstvách Slovenska medzi jednotlivcami a dvakrát zlato v družstvách. Ďalej víťazstvo na prvom ročníku Ceny SNP na Čiernej Vode s Catalinom, víťazstvo na memoriály Dr. Zátoneckého a III. miesto v rámcovej súťaži na Grand Prix Bratislava.

 

V rodine ste zostali jediný, ktorý sa aktívne venoval a venuje jazdeckému športu. Nie je Vám ľúto, že nemáte nasledovníka?

V Topoľčiankach som sa oženil a mám dve dcéry, v súčasnosti už aj dvoch vnukov. Mladšiu dcéru som naučil jazdiť, v Topoľčiankach to však nie je dedičné s výnimkou riaditeľa Ing. Michala Horného a jeho dcéry. Neľutujem to však - jazdenie je krásny, ale zároveň veľmi náročný šport.

 

Vy a jazdectvo dnes?

Jazdenie mám rád ako šport, rekreačne ma to už veľmi neláka, hoci aj dnes si ešte sem-tam sadnem na koňa, hlavne na Hubertus. Po skončení aktívnej činnosti som bol členom predsedníctva SJF. Dnes sa zúčastňujem podujatí ako organizátor, člen hodnotiteľskej komisie na výstavách a bonitáciách a ako rozhodca. Stále je čo obdivovať, modernizácia sa odráža aj v jazdeckom svete. Jazdci majú úžasné kone a najmodernejšie vybavenie od chráničov až po kamióny, ale jazdecké umenie zostáva náročné stále, nedá sa oklamať rôznymi "zlepšovákmi". 

 

Ďakujem za rozhovor a prajem mnoho spokojnosti v práci aj v rodinnom kruhu.

 


Vytlačiť   E-mail