Podtitul: V Národnom žrebčíne Topoľčianky bol počas dňa otvorených dverí dôvod na dvojitý potlesk.
Perex: Topoľčianky boli v prvý májový deň plné áut, ktoré parkovali po celom mestečku. Čím bližšie k žrebčínu, tým ich bolo viacej. Podľa poznávacích značiek sa dalo usudzovať, že návštevníci prišli z celého Slovenska.
Tento dátum už tradične patril v Národnom žrebčíne v Topoľčianky Dňu otvorených dverí. Jediný štátny žrebčín na Slovensku oficiálne otvoril svoju športovú, chovateľskú a turistickú sezónu.
Domáci sú na taký nával už vraj zvyknutí. Dokonca už očakávajú, že ich ani nie trojtisícové mestečko navštívi niekto z najvyšších predstaviteľov štátu. Tentoraz si veľkolepú šou nenechal ujsť prezident Slovenskej republiky. Ivan Gašparovič a celé stovky návštevníkov sledovali popoludňajšie vystúpenia štyroch plemien koní a to lipicana, hucula, shagya araba a slovenského teplokrvníka.
Jazdci národného žrebčína predviedli svoju všestrannosť a vysokú profesionalitu. Ich vystúpenia s koňmi a na koňoch diváci odmeňovali búrlivým aplauzom. Tlieskali ukážkam športovej drezúry, parkúru, voltíže a Topoľčianskej klasickej jazdeckej škole s prvkami vysokej drezúry.
Medzititul: Jedinečný v Európe
Kôň je svojimi hlboko zakorenenými inštinktami jednoznačne „osobnosť“. Hovorí sa, že okrem piatich základných zmyslov má vyvinutý aj šiesty a na rozdiel od ľudí, podstatne intenzívnejší. Výbornú vnímavosť“, myslí si riaditeľ NŽ Topoľčianky Ing. Michal Horný PhD. Preto je podľa neho tak trochu paradoxom, že človek sa tohto vznešeného a ušľachtilého tvora naučil ovládať. „No nie každý kôň dokáže všetko. V priebehu stáročí boli vyšľachtené stovky plemien s odlišnými vlastnosťami, ktoré v danej chvíli ľuďom vyhovovali. Niektoré vymierajú, lebo človek ich už nepoužíva. Naopak, niektoré plemená sa úplne cielene menia a šľachtia“, vysvetľuje M. Horný, riaditeľ jedného z najvýznamnejších chovateľské centier koní v Európe. Je jedinečný tým, že na jednom mieste sa chovajú až tri vysoko uznávané, už vyššie spomínané plemená koní – lipican, hucul a arab.
Rozdiel medzi plemenami netreba odborníkom vysvetľovať. Počas vystúpení však aj laická verejnosť mala možnosť pochopiť význam a jedinečnosť každého jedného z nich. Vidieť to „naživo“ a byť len niekoľko metrov od úžasného predstavenia, to vzbudzovalo obdiv každého, kto sa na Deň otvorených dverí prišiel pozrieť. Návštevníci sedeli, alebo stáli len vo vyhradených priestoroch okolo kolbiska. Keď sa však priamo pred ich očami mihol dvojzáprah či štvorzáprah a piesok doslova fŕkal spod kolies na všetky strany, vtedy všetci inštinktívne uhýbali od zábradlia, aby sa vzápätí k nemu pritisli a čakali čo bude ďalej.
Medzititul: Jubilant
V Národnom žrebčíne Topoľčianky je záprahový šport tradíciou, ale aj súčasťou testu chovu lipicanov, ktoré sú jednoznačne najtypickejšie záprahové plemeno.
Začiatky tohto športu siahajú v Topoľčiankach do 60. rokov minulého storočia. V národnom žrebčíne je neodmysliteľnou súčasťou testácie lipicanských koní. Záprahové preteky v Topoľčiankach sa od roku 1993 do roku 2002 usporadúvali v priestoroch objektu Breziny. V roku 2002 bolo rozhodnuté, že atraktívne priestory topoľčianskej dostihovej dráhy budú využité aj pre záprahový šport. Ukážka toho, ako to na pretekoch záprahov vyzerá, si vyslúžila od obecenstva obrovský aplauz.
Nasledujúci potlesk však patril mužovi, ktorého štvorzáprah priviezol priamo pred tribúnu: Františkovi Hrúzikovi zablahoželal k jeho 80. narodeninám Michal Horný. V mene všetkých mu zaželal najmä veľa zdravia a poďakoval za všetko, čo pre žrebčín spravil počas celého života. Právom sa o ňom hovorí ako o legende Národného žrebčína. František Hrúzik celý svoj život zasvätil chovu koní, jazdectvu a práci v žrebčíne. V roku 1960 sa zúčastnil doposiaľ ako jediný Slovák na olympiáde (v Ríme).
Majster športu František Hrúzik jazdil militari, dostihy, parkúr, drezúru a záprahy. Táto jeho neobmedzená všestrannosť ho predurčila na dosahovanie vynikajúcich výsledkov. Od roku 1970 sa začal venovať aj vozatajstvu - lipicanským štvorzáprahom. Ako reprezentant Československa absolvoval doma aj v zahraničí (Maďarsko, Rumunsko, Nemecko, Švajčiarsko, Poľsko, Juhoslávia) 12 súťaží štvorzáprahov, z toho 5 víťazných a 7 umiestnení. Jeho prvým veľkým úspechom bolo víťazstvo so štvorzáprahom lipicanských kobýl v roku 1980 v Lipici. Fotografie, ktoré zachytávajú okamihy víťazstiev sú umiestnené v topoľčianskom hipologickom múzeu, ktoré bolo počas podujatia tiež sprístupnené verejnosti.
Majster Hrúzik, ešte raz – všetko najlepšie!
Medzititul: Je za tým drina a trpezlivosť
„Medzi najmladšie odvetvia jazdeckého športu patrí votlíž. „Je to najdôkladnejšia metóda a najrýchlejšie postupujúca forma jazdeckého výcviku pre deti už od piatich rokov“, hovorí Ing. Emil Kovalčík PhD z Národného žrebčína v Topoľčiankach. „Všestranná pohybová činnosť a gymnasticko-akrobatické cvičenie na neosedlanom koni sú obrazom obratnosti a pohybového talentu cvičencov. Tí sa pridŕžajú madiel, pričom koňa ovláda skúsený lonžér. Aby splynuli s pohybom koňa, musia premôcť strach z výšky a získať rovnováhu a koordináciu každej časti tela.“
Voltíž poznali už v dávnych dobách Rimania. Takže to, čomu diváci tlieskali počas prvomájového galaprogramu má už svoju obrovskú tradíciu. Rovnako ako súhra koní a jazdcov počas spanilej jazdy, ktorú obdivujú odborníci, ale aj laická verejnosť.
Je výsledkom dlhodobého tréningu a trpezlivosti. Intenzívna práca koní, jazdcov a trénerov, teda komplexná náročná príprava, zameraná na zložité drezúrne zostavy, trvá roky. Topoľčianska klasická jazdecká škola si postupne vytvárala a vytvára svoju úroveň a charakter. Topoľčianske lipicany dokážu predviesť prvky vysokej školy španielskej, no aj oveľa viac. Tie isté kone totiž okrem toho dokážu reprezentovať v záprahovom športe a záprahovom jazdení.
To, čo jazdci počas Dňa otvorených dverí predviedli, si zaslúži všetky prívlastky superlatív. Dokázali vzbudiť obdiv a uznanie a možno aj túžbu posadiť sa na koňa a „aspoň“ si zajazdiť. V každom prípade to bol pre návštevníkov a turistov veľký zážitok. Už tradične si môže Národný žrebčín Topoľčianky pripísať na stránky svojej kroniky ďalšiu vydarenú akciu o ktorej si možno budú budúce generácie milovníkov koní čítať práve v tunajšom múzeu...
Autor: M.K.