(Ing. Kovalčík Emil, PhD.)
Klasické jazdenie, ako každý iný druh jazdeckého športu má svoju históriu a zaujímavosti. V poslednej dobe sa čoraz viac jazdcov a trénerov doma i v zahraničí špecializuje na výcvik tzv. barokových koní v klasickom jazdení. V okolitých členských krajinách EÚ sa usporadúvajú jazdecké súťaže a vystúpenia práve pre tieto vzácne plemená koní. Urobme si preto krátku exkurziu a pozrime sa ako majstri jazdeckého umenia už od stredoveku systematický a cieľavedome riadili výcvik koní, ktorý samozrejme podliehal požiadavkám doby (vojenským účelom) a jej módnym trendom.
Základom pre stredoveké jazdecké učenie a neskôr aj pre obdobie renesancie sa stala práca gréckeho vojvodcu Xenofóna (430 až 353 p. n. l.), ktorý sa zaoberal vo svojich prácach nie len jazdectvom, ale aj vedou a umením. Stredoveká jazda bola ťažká, s pomalými presunmi a veľmi málo obratná. Toto obdobie si vyžadovalo, hlavne pre výstroj, ktorú kôň niesol mohutnejšie kone, dobre ovládateľné a poslušné. Rytier ovládal v boji koňa jednou rukou, v druhej držal meč, oštep alebo palcát. Príprava koní a ich výcvik bol špecializovaný na prežitie v bojovom poli, resp. v turnajoch.
Koncom stredoveku v nastupujúcej veľkej epoche renesancie zaznamenávame veľký rozmach jazdeckého umenia, a to nie len pre účely ceremoniálne, ale hlavne predovšetkým v kladení vyšších požiadaviek na vojenskú kavalériu. Ťažká obrnená jazda strácala svoje opodstatnenie a zanikla spolu s doznievajúcou dobou rytierov.
Zdokonaľovanie a rozširovanie palných zbraní malo za následok zmenu bojovej taktiky spolu so zvýšením manévrovacej schopnosti vojska. To vyžadovalo zmenu typu koní (v ľahšom type), ľahšej výzbroje a výstroje jazdca a koňa, no v neposlednej rade bolo potrebné zvýšiť prijazdenosť koní, ktorá bola potrebná pre osobné súboje a plnenie ostatných taktických úloh. Aj keď sa vo veľkej miere využívali palné zbrane, často krát dochádzalo k osobným súbojom medzi kavalériou a pešiakmi. Pre takéto súboje musel byť kôň veľmi pohyblivý, reaktívny a prijazdený, preto aby mohol reagovať na pomôcky jazdca, ktorými boli často len sed a pomôcky holeňami. Mnohokrát sa stalo, že kôň musel sám zaútočiť končatinami, výpadom, alebo okamžitou zmenou postavenia. A tu niekde môžeme hľadať základy jazdeckých prvkov, neskôr dôsledne prepracovaných vo vysokej škole.
Krajinou zrodu renesancie a nových smerov jazdeckého umenia sa stalo Taliansko. Bolo tu zriadených veľa jazdeckých akadémií, ktoré mali dominantné postavenie vo svetovom meradle. O vojenskom jazdectve napísal na konci stredoveku publikáciu „Cortegiano“ Leon Battista Alberti (1404-1477). Stala sa základom pre ostatných autorov, ktorí tiež pojednávali o podobnej tematike. Rozsiahlu prácu publikoval portugalský kráľ Duart v roku 1462. Hippologicky významná je práca Rádu nemeckých rytierov z roku 1408. Uvedené diela vytvorili základnú bázu pre rozvoj nových výcvikových metód.
Talianske jazdecké akadémie patrili predovšetkým šľachticom z okolitých krajín, ktorí navštevovali dlhodobé kurzy jazdeckého umenia, tak potrebného z dôvodu spoločenského a vojenského. K výcviku sa používali hlavne žrebce zo španielskej a talianskej proveniencie. Práve španielske kone, ktoré boli obľúbené v oblasti Sicílie vyhovovali náročným výkonnostným požiadavkám vysokej školy. Vynikali pohyblivosťou, obratnosťou, silou a hlavne adaptabilnou centrálnou nervovou sústavou, ktorá dávala podklady pre vytvorenie dynamického stereotypu.
Z množstva jazdeckých škôl v Taliansku vynikla Neapolská jazdecká akadémia, ktorú založil v roku 1532 šľachtic Frederico Griso. Od tejto doby sa používa pojem „v y s o k á š k o l a “ ku charakteristike najnáročnejších drezúrnych prvkov, ktoré Griso zaradil do povinného výcviku. Griso uprednostňoval vo výcviku španielske kone. Cenil si ich vlastností, hlavne učenlivosť a obrovskú odrazovú silu zadných končatín pri odskoku. Táto sila bola potrebná na „cviky nad zemou“. Sám Griso bol autorom publikácie z roku 1550 (Gli Ordini di Cavalcare – Pravidla jazdenia), ktorej hlavným cieľom bolo zlepšiť výkonnosť koní pre vojenské úlohy. Každý prvok vysokej školy plnil významnú bojovú funkciu. Aj keď v publikácii veľmi pozitívne hodnotí učenlivosť koní, uvádza, že schopnosti koňa sa prejavia len cieľavedomým pôsobením človeka, teda trénera a jazdca, čo platí v jazdeckom športe dodnes.
Do polemiky s ostatnými autormi tej doby sa dostal pre jeho metodické poňatie výcviku v ktorom zdôrazňoval aj tvrdosť v trestaní koňa za jeho neposlušnosť, aj keď takéto metodické pokyny boli vtedy bežne používané.
Griso vo svojej publikácii prepracoval postupne jednotlivé výcvikové prvky, v závere sa venoval courbette a capriole. Zvláštnu pozornosť upriamil ostrohám a priradil ich k siedmim pomôckam jazdca, ktoré môžu byť zároveň aj trestom pre koňa: hlas, bič, uzda, holeň, strmeň, ostrohy a obraty. Grison je dodnes považovaný po Xenofonovi za prvého z „klasických majstrov“.
K rozvoju vysokej školy prispel aj Giovani Pignatelli, ktorý sa preslávil typom uzdenia „kandahár“, a ďalej jeho žiaci Salamon de la Broune a Antoine Pluvinel de la Bauma (1555-1620).
Práve Pluvinel, ktorý pôsobil na dvore francúzskeho kráľa Jindřicha IV. a potom u jeho syna Ľudovíta XIII. vniesol do jazdeckej školy nový prvok, ktorým bolo dôkladné poznanie psychiky koňa s dôrazom na harmonický súlad jazdca a koňa. Bol taktiež priekopníkom pri využití pilárov. Použitím pilárov zvýšil pokrok vo výcviku koní, pri pomerne jemných metódach, čím sa výrazne líšil od Grisa.
Z ďalších známych pedagógov jazdeckého umenia nesmieme vynechať Georga Engelharda Löhneysena, ktorý žil v 16. a 17. storočí. V roku 1588 publikoval knihu zaoberajúcu sa výcvikom koní, kde veľkú pozornosť venoval uzdeniu koní, čo bolo jeho špecialitou. Popisuje až 126 druhou zubadiel a ich účelové použitie. Zaujímavosťou je, že k výchovným pomôckam zaradil aj čistenie koní slamenými vechťami, s cieľom zvýšenia výkonnosti.
Jeho význam spočíva v povzbudení krvného obehu, pôsobí blahodarne na centrálnu nervovú sústavu a vytvára u koňa priaznivé podmienky pre nastávajúci výkon. Autor bol zástancom metód, ktoré formovali podriadenosť koňa vo výcviku tak, aby bola zachovaná „individuálna sila osobnosti“ zvieraťa.
Poslednou osobnosťou 17. storočia bol anglický markíz Wiliam Cawendish Newcastle (1592-1676). Svoje metódy založil na prirodzenosti. Aj keď sám odmietal tvrdé metódy prípravy koní, do výcviku vniesol neprirodzené prvky, ktorými sa zlomila vôľa koňa, čiže jeho osobnosť. Jeho metódy založené na podklade silových požiadaviek neskôr zanikli.
Súhviezdie troch najvýznamnejších (Griso-Pluvinel-Newcastle) zakončíme ešte jedným majstrom aj keď jeho pôsobnosť zaraďujem už do polovičky 18. storočia.
Francois Robichon, Sieur de la Querniere (1688 – 1751) pôsobil na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., ktorý bol veľkým obdivovateľom španielskych koní. Querniere vlastnil jazdeckú akadémiu vo Versailles a do roku 1751 pôsobil ako hlavný štolba francúzskeho kráľa.
Vo výcviku odmietal použiť prácu na pilároch, zaviedol metódu „dovnútra plec“, obraty vonkajšou oťažou a riadil sa heslom: ohybnosť, poslušnosť, presnosť. Figúry nad zemou pokladal za vrchol klasického umenia a za prejav zobratia koňa. Querniere stále zostáva inšpiráciou pre klasické školy vo svetových žrebčínoch a jazdeckých školách.
Pre úplnosť je potrebné spomenúť aj španielsku a francúzsku školu. Obe úspešne nadviazali na neapolskú školu.
Do skupiny barokových koní patrí aj historicky cenné plemeno koní Lipican, ktoré okrem iného našlo uplatnenie aj v Španielskej škole vo Viedni. Španielska jazdecká škola bola založená v roku 1572 pre vzdelávanie šľachty v jazdeckom umení. Jej súčasné sídlo, Zimnú jazdiareň v barokovom type navrhol a postavil Josef Emanuel Fischer v rokoch 1729 až 1735. Okrem vzdelávacej funkcie slúžila zároveň ako testačné stredisko pre mladých lipicanských žrebcov, ktoré po jej úspešnom absolvovaní odchádzali ako plemenné žrebce do dvorného žrebčína Lipica. Testovala sa tu sila, obratnosť, inteligencia, vytrvalosť a učenlivosť týchto koní, ktoré dodnes môžeme vidieť v prezentáciách predovšetkým na pôde štátnych žrebčínov, zaoberajúcich sa chovom Lipicana (Piber, Lipica, Silvasvárad, Dakovo, Topoľčianky).
Tradícia Francúzskej školy je uchovaná v Carde Noir, kde sa dodnes jazdí v klasických čiernych uniformách. Škola v Carde Noir sa stala výcvikovým zborom pre školu v Samure. Aj keď jej základ tvorilo klasické jazdenie spájala sa s rôznymi jazdeckými smermi, čo pravdepodobne súviselo s využívaním polokrvných a anglo-arabských koní.
Na záver krátkeho historického exkurzu treba povedať, že znalosť moderných výcvikových metód, počínajúc už ich genézou, by mala byť predpokladom každého dobrého jazdca, alebo trénera (bez ohľadu na športovú špecializáciu). Historické pramene výcviku sú podmienené nie len teoretickými znalosťami, ale predovšetkým osobnou skúsenosťou uvedených autorov a ich praxou. Pre klasické jazdenie – vysokú školu je potrebné okrem správneho výberu koňa (plemena), poznať aj teoretické súvislosti a mať potrebné praktické znalosti.
Klasika dostala vo svete zelenú, pridáte sa?
/Literárne zdroje: J.Dušek (1987), F. Bílek (1957)/