Na slovíčko.... Peter Vančo – reprezentant Národného žrebčína v Topoľčiankach, úradujúci majster SR v drezúre a člen drezúrnej komisie SJF

Peter Vančo patrí medzi výrazné osobnosti slovenského drezúrneho športu. V roku 2019 získal zlato na M SR v drezúre so svojím čiernym lipicanským žrebcom Conversanom XIII-47, ktorý zároveň získal titul Kôň roka v kategórii mladých koní. Aktívne sa podieľa na rozvoji drezúrneho športu aj ako člen drezúrnej komisie. Reprezentuje Národný žrebčín Topoľčianky už od roku 2003. Jeho cesta k drezúre nebola úplne priamočiara. Čo všetko tomu predchádzalo?

Peter, prezraď, odkiaľ sa vzala Tvoja láska ku koňom a jazdeckému športu?

Už ako dieťaťu sa mi kone veľmi páčili, napriek tomu, že moje rodinné zázemie s nimi nemalo nič spoločné. Ako nitriansky rodák som aj s našimi pravidelne navštevoval doteraz známu poľnohospodársku výstavu Agrokomplex. V tej dobe sa tam vždy konali veľké parkúrové preteky na obrovskom trávnatom kolbisku. Presedel som celé dni na tribúne a sledoval kone ako skáču. Asi tam to celé začalo...

Vaši Ťa v tom podporovali?

V podstate áno. Akurát som dostal na výber. V tej dobe som sa totiž chcel venovať aj hokeju, ale rodičia povedali, že nech si vyberiem, buď kone alebo hokej. Voľba bola jasná – kone.

Kde si sa naučil základy jazdenia?

Ako 8 ročný som začal na Kyneku pri Nitre. Bol som ešte mladý do sedla, takže som začal voltížou. Cvičili sme na Bladexovi, neskôr na Salutovi a trénovali ma Jana Brandalíková a Andrea Magdinová. Asi po dvoch rokoch som odišiel do Kolíňan. Chovali sa tam malé športové kone. Pod vedením Igora Darnádiyho som začal jazdiť a aj skákať.  Boli sme tam dobrá partia, Robo Kurkin, Karol Toriška... všetci sme skákali. Prvé parkúry som išiel už ako 11 ročný. Keď som mal asi 15 rokov, vrátil som sa späť na Kynek a tam som u Tibora Pintéra a Roba Švihoríka začal jazdiť veľké kone. Jazdil som aj kone Mickeyho Trenčianskeho. So Sametom som aj pretekal. Vtedy na Kynek chodil trénovať MVDr. Michal Hollý. V tom období som bol súčasťou družstva dorastencov na MS Slovenska v parkúre. V tej ére aktívne jazdili aj Andrej Racko, Juro Fialka... Nejaké obdobie som jazdil aj v Cemose na Agrokomplexe v Nitre a odtiaľ som išiel na vojnu.

Ako sa Tvoj jazdecký život vyvíjal po návrate z povinnej vojenskej služby?

Po vojne som nastúpil na Sláviu SPU v Nitre. Tu som sa začal venovať všestrannosti. Mali sme dosť slušné výsledky. Jazdil som vtedy ešte malého športového koňa, volal sa Galop. Kvalifikovali sme sa do finále Zlatej podkovy v Humpolci. Kvalifikácia sa vtedy robila v Tatranskej Lomnici. Galop bol skokovo nesmierne talentovaný. Aj napriek svojej výške dokázal konkurovať veľkým koňom v „elkových“ parkúroch (120 cm).

Všestranná spôsobilosť je v podstate jazdecký trojboj – drezúra, parkúr a cross country. Dá sa povedať, že Tvoj prvý kontakt s drezúrou bol v tomto období?

V podstate áno. Pred finále v Humpolci nás bol pár krát trénovať Rudo Kohút. Vtedy som tak viac začal vnímať drezúru. Pričuchol som aj k steeplechase, lebo v tom období to bola súčasť krosu.

Nikdy ťa nelákalo odísť do zahraničia a zistiť, ako to funguje vonku?

Strávil som asi dva roky v Nemecku ako pracovný jazdec. Jazdil som mladé kone u Boeningovcov. Ich stádo predstavovalo zhruba 100 kusov koní. Mali vybudovanú veľkú inseminačnú stanicu a spolupracovali s nemeckými, ale i americkými chovateľmi. Sem si chodil vyberať Tjark Nagel (tréner českej reprezentantky Zuzany Zelinkovej, ktorá má splnenú kvalifikáciu na OH v Tokyou) kone do športu.

Prečo si sa rozhodol vrátiť?

V Nemecku bola so mnou aj moja rodina. Môj syn mal ísť práve do školy, tak sme sa rozhodli, že pre neho bude asi lepšie nastúpiť do prvej triedy na Slovensku. To bol najhlavnejší dôvod.

Z Nemecka rovno do žrebčína?

Ešte v období pred Nemeckom som sa začal venovať podkúvaniu koní. Pár krát som bol vypomáhať aj v Topoľčiankach, tak som sa spoznal s ľuďmi, čo tu pracovali. Zostali sme v kontakte aj kým som bol vonku, takže vedeli, že sa chcem vrátiť. No a vtedy akurát hľadali jazdcov, tak som po návrate nastúpil rovno do žrebčína. Začal som ako parkúrový jazdec, v tej dobe skákal ešte aj Miro Matuška, Kristína Flaková, Jojo Piatrik. Trénovali sme s Pavlom Gašparom a potom s MVDr. Naštickým.

Kedy nastal u teba zlom, že dosť bolo skákania a skúsiš drezúru?

Hlavným spúšťačom bol moment, keď som raz viezol „drezúrákov“ na preteky. Ako som tak sledoval jednotlivé súťaže, všetko sa mi to zdalo veľmi jednoduché. Myslel som, že to zajazdím kedykoľvek aj s čerstvo obsadnutým koňom. V tom období som ani nemal kone na skákanie, tak som sa rozhodol, že sa začnem venovať intenzívne drezúre. To bolo zhruba 15 rokov dozadu. Vtedy už bola založená Klasická topoľčianska škola, tak sme prácu sústredili aj na drezúrnu prípravu lipicanov. Začal nás chodiť trénovať Pavol Kelemen. Všetky okolnosti na seba pekne naväzovali. Nakoniec ma to tak chytilo, že som pri drezúre už zostal.

Pamätáš si na svoje prvé drezúrne kone, s ktorými si štartoval?

Medzi prvými bol Rétorik, chodil „S“, keď ho kúpil Gyula Dallos. Rád spomínam aj na nádejného veľkého ryšiaka Rafaela. Ďalšie také výraznejšie kone boli Classical Dancer, Loretta, Sunshine a samozrejme Labella. S ňou som dosiahol úroveň „T“ a štartoval som na M SR v seniorskej kategórii. Práve s ňou som získal svoju prvú medailu z M SR, bronz v roku 2016. V dobe, keď som začínal, bola drezúra na Slovensku doslova v plienkach. Na väčšine pretekoch sa štartovalo maximálne po „S“. O pasáži a piafe sa nám vtedy ani nesnívalo. V tých začiatkoch nás veľa naučil Pavol Kelemen, keď chodil trénovať. Ďalšia éra nastala s Gyula Dallosom. Myslím, že odvtedy drezúra nielen v žrebčíne, ale na celom Slovensku veľmi pokročila vpred. Národný žrebčín vždy vedel zabezpečiť dobrých trénerov a to nie len v drezúre, ale aj v iných jazdeckých disciplínach. Domáci jazdci mali vždy možnosť vzdelávania a osobnostného rastu, čo je základný predpoklad pre rozvoj kvalitného jazdenia. Mňa osobne to veľmi obohatilo a som za to vďačný.

Je všeobecne známe, že tréningy s Gyula Dallosom sú otvorené aj pre verejnosť v podobe niekoľkých sérií sústredení. Zúčastniť sa môžu aj jazdci, ktorí nie sú zamestnanci žrebčína, buď so svojimi koňmi, alebo aj ako diváci. Majú tak možnosť získať cenné skúsenosti a informácie. Ako ty vnímaš Gyulu Dallosa?

Ja osobne ho vnímam ako veľkého človeka, veľkého motivátora, na veľa vecí mi ukázal iný pohľad. Ja si s ním veľmi dobre rozumiem, pasuje mi ako tréner, ale aj ako človek. Jeho zmýšľanie, nielen okolo koní, ale celá jeho životná filozofia, je založená na rešpekte, vzájomnej úcte a dobrosrdečnosti. K tomu vedie celú generáciu jeho zverencov v Maďarsku. Je to vidieť aj na pretekoch, na správaní tých detí. Ako jazdec a tréner toho dokázal naozaj veľmi veľa. Mňa osobne fascinuje, že všetky jeho kone sú schopné pretekať do vysokého veku. 22-23 ročné kone stále dokážu byť na vrchole. Je to dôkaz  aj toho, že jeho výcvikové metódy sú ku koňom a ich zdraviu veľmi šetrné. Naučil som sa, ako kone rýchlejšie uvoľniť a pripraviť na hlavnú prácu, že na to nie je nutné hodinu jazdiť.

Počas tak dlhej jazdeckej kariéry – 37 sezón – si určite zažil veľa víťazstiev. Ktoré z úspechov sú pre Teba najcennejšie?

Začnem od nedávnej  prítomnosti do minulosti. Veľmi si cením získanie zlatej medaily na M SR v drezúre v roku 2019. Môj zverenec Conversano XIII-47 vyhral kritériá mladých koní a tým sa stal Drezúrnym koňom roka v kategórii mladých koní. Predtým to bola kvalifikácia na Majstrovstvá sveta mladých koní vo Verdene, kde som so Sunshinom aj štartoval. Jedno kvalifikačné kolo v Rakúsku dokonca vyhral. Veľkým zadosťučinením bola pre mňa Labella. Na začiatku jej športovej kariéry sa javila veľmi temperamentná a dá sa povedať, že ani Dallos jej moc neveril. Nakoniec sme to dotiahli do „T“ a štartovala aj Intermediare A, kde už boli preskokové rady každý cvalový skok a pár krokov piaf, pasáž. Z parkúrových úspechov spomeniem získanú kvalifikáciu na Majstrovstvá Európy malých športových koní. Tie sa konali vo Wienerneustadt v Rakúsku, ale žiaľ v tej dobe nebolo jednoduché tam vycestovať. Spomínam si tiež na dvojtýždňovú šnúru skokových pretekov v Rakúsku v rámci festivalu malých koní. Mal som tam dva alebo tri kone, a získal som 22 umiestnení do tretieho miesta. Bol to vtedy pre nás veľký úspech.

Prezraď pár slov o Tvojom krásnom čiernom lipicanskom žrebcovi, ktorý púta pozornosť všade, kde sa objaví.

Je to veľmi talentovaný a mimoriadne učenlivý kôň. Ako 6 ročný už ovládal cviky na úrovni „T“ a ako 7 ročný vyhral Majstrovstvá SR. Myslím, že doteraz sa to nikomu nepodarilo. Pevne verím, že bude zdravý a že bude ešte dlho úspešne športovať.

Si členom drezúrnej komisie SJF už štvrtý rok. Ako vidíš rozvoj drezúry na Slovensku?

Všetky štatistické údaje hovoria o náraste počtu jazdcov, koní a tiež organizovaných pretekov. Drezúrna základňa sa pomaly ale isto rozširuje. Svedčí o tom aj fakt, že na Majstrovstvách SR sa otvoria takmer všetky kategórie. V porovnaní s minulosťou to bol problém. Deti majú záujem jazdiť a rodičia investujú do nákupu kvalitných koní a do zabezpečenia dobrých trénerov. Čo sa týka seniorskej kategórie, momentálne je veľmi silná a pomerne široko zastúpená. A bude ešte silnejšia keď dorastú dnešné deti a juniori.

View the embedded image gallery online at:
https://www.nztopolcianky.sk/informacie/clanky/1123-na-slovicko-peter-vanco-reprezentant-narodneho-zrebcina-v-topolciankach-uradujuci-majster-sr-v-drezure-a-clen-drezurnej-komisie-sjf#sigProId9198656699

Vytlačiť   E-mail