Klasická topoľčianska škola

Klasická topoľčianska škola má v Národnom žrebčíne už 16-ročnú tradíciu. Plní predovšetkým reprezentačnú funkciu, nielen doma ale aj v zahraničí. Je známa v celej Európe. Vystúpenia štvorylky a ukážky cvikov klasickej školy sú žiadané pri rôznych príležitostiach ako sú výročia, otvorenia objektov, zahájenia podujatí alebo galaprogramy na rôznych svetových výstavách. Je to propagácia jednej z mnohých činností  Národného žrebčína a zároveň propagácia chovu plemena lipican a jeho všestranného využitia. Klasická topoľčianska škola momentálne združuje 24 plemenných žrebcov rôzneho veku, stupňa výcviku a zamerania. Pracuje s nimi deväť jazdcov Národného žrebčína.

Štvorylka

Azda najatraktívnejším vystúpením je predvedenie populárnej štvorylky. Ide o pomerne náročnú drezúrnu choreografiu ôsmych jazdcov a koní na klasickú hudbu. Zostava je zložená z drezúrnych cvikov na úrovni „S“ ako sú prekroky, preskoky, dovnútra plece a pod. Počas štvorylky je nesmierne dôležitá súhra medzi koňom a jazdcom a zároveň aj medzi jednotlivými jazdeckými dvojicami. Elegancia spočíva v rovnakých vzdialenostiach medzi koňmi a v presnosti stretávania sa. Je to výsledok tímovej práce, ktorý vyžaduje veľkú mieru vzájomného prispôsobovania sa jazdcov.

Pas de deux

Slovné spojenie „pas de deux“ /čítaj pɑ də dø/ pochádza z francúzštiny. Pôvodne je využívané predovšetkým v súvislosti s klasickým baletom. Označuje duet, tanec dvoch ľudí. V jazdectve teda označuje vystúpenie dvojice. V Klasickej topoľčianskej škole ide o drezúrnu ukážku na hudbu, ktorú predvedú dvaja jazdci na koňoch. Do choreografie sú zahrnuté tie najnáročnejšie drezúrne cviky ako je piafa, pasáž, piruety alebo preskokové rady.

Cviky nad zemou

Klasická topoľčianska škola predvádza všetky štyri hlavné cviky nad zemou. Najnáročnejší a zároveň divácky najatraktívnejší je cvik „kapriola“. V minulosti sa tento prvok využíval aj v armáde na zastrašenie, resp. zneškodnenie protivníka. Skok spočíva v tom, že kôň sa postaví na zadné nohy z ktorých sa odrazí do vzduchu a skôr ako sa jeho telo dostane do vodorovnej polohy, vykopne obidvoma zadnými nohami. Tento cvik si vyžaduje obrovskú silu koňa, istý stupeň temperamentu a rýchlu reakciu na pomôcky jazdca.

Ďalším náročným prvkom je „kurbeta“. Kôň sa postaví na zadné nohy, z ktorých sa odrazí a urobí niekoľko skokov za sebou. Taktiež ťažký cvik, ktorý si vyžaduje veľkú rovnováhu a stabilitu koňa a samozrejme silu zadných nôh, ktoré nesú váhu celého tela.

„Pesáda“ je tiež cvik o stabilite a rovnováhe. Kôň sa postaví na zadné nohy, do čo najvzpriamenejšej polohy a snaží sa tam udržať čo najdlhšie.

Posledný z cvikov nad zemou v Klasickej topoľčianskej škole je „lévada“. Na rozdiel od predchádzajúcich prvkov, tento nie je o výške. Základným princípom je, že kôň prenesie celú váhu svojho tela na zadné nohy, ktoré maximálne podsadí pod seba, celé telo zníži a predné nohy zdvihne do vzduchu a pokrčí ich pod seba.

Základným predpokladom vykonania týchto cvikov je schopnosť vysokého stupňa zhromaždenia a samo nesenia. Preto všetky kone Klasickej topoľčianskej školy sa ako prvé učia piaf a pasáž, pretože tým postupne budujú zhromaždenie a samo nesenie. Treba však zdôrazniť, že nie všetky kone robia všetky cviky. Každý je špecializovaný len na jeden a to podľa fyzických predpokladov a jeho vlastných schopností, ktoré sa postupne ukazujú v priebehu tréningov.

V klasickej topoľčianskej škole diváci tiež uvidia „španielsky krok“. Je to krok, kedy kôň počas chôdze striedavo zdvíha predné nohy do výšky. Pre zatraktívnenie vystúpení, jazdci pravidelne do repertoáru zaradia aj cviky ako je sadnutie a ľahnutie.

Samostatným vystúpením je predvedenie koňa na dlhej oprate. Jazdec na koni nesedí, ale kráča za ním. Všetky pomôcky dostáva pomocou dlhých opratí, prípadne pomocou drezúrneho bičíka. Takýmto spôsob kôň vie predviesť všetky drezúrne cviky, vrátane piruety, preskokov, piafy alebo pasáže.

Trošku z histórie...

So vznikom Klasickej topoľčianskej školy úzko súvisí klasická škola z Lipice. Ich vystúpenia boli inšpiráciou a motiváciou pre vznik tej topoľčianskej. Paradoxom je, že klasická jazdecká škola v Lipici bola založená Slovákom Emilom Šulganom. Narodil sa v roku 1903 v Nitre a patril medzi najväčších hipologických odborníkov svojej doby. Štrnásť rokov pôsobil v Národnom žrebčíne Topoľčianky, z toho tri roky (1948-1951) ako jeho riaditeľ. Bol vynikajúcim jazdcom aj trénerom. Jeho rukami prešli takí jazdci ako Dominik Pružinský, František Hrúzik, Jozef Čajda a mnohí ďalší. V 60-tych rokoch presmeroval svoje pôsobenie do slovinskej Lipice. Tu založil klasickú jazdeckú školu, ktorá Lipicu preslávila. Slovinský jazdci sa so svojimi vystúpeniami zúčastnili mnohých medzinárodných podujatí. V roku 2001 pri príležitosti 80teho výročia založenia Národného žrebčína v Topoľčiankach predviedli svoje umenie aj na pôde žrebčína. O dva roky neskôr vznikla Klasická topoľčianska škola. Nenapodobňuje školu v Lipici ani vo Viedni, ide svojou vlastnou cestou. Kým Rakúšania sa špecializujú len na výcvik koní pod sedlom alebo na dlhých opratách, topoľčianske kone sú univerzálnejšie, pretože zvládnu aj záprah. Mnohé sa tiež venujú aj športovej drezúre a dosahujú vynikajúce úspechy. Už dva lipicanské žrebce získali zlatú medailu na M SR v drezúre – Conversano VI-47 pod vedením Kristíny Flakovej v roku 2017 a Peter Vančo s Conversanom XIII-47 v roku 2019 – teda sú úradujúcimi majstrami SR. Klasická topoľčianska škola sa počas svojej existencie zúčastnila nespočetného množstva medzinárodných podujatí. Medzi tie najvýznamnejšie určite patrí poľnohospodársky veľtrh „Grűne Woche“ v Berlíne, alebo účasť na  megaštvorylke v nemeckom Mannheime v roku 2007 pri príležitosti Majstrovstiev Európy v parkúrovom skákaní. Za zmienku určite stojí otvorenie galaprogramu na jednom z najväčších jazdeckých veľtrhov v Európe s názvom „Pferd Wels“ v roku 2014 a mnohých iných.

Václav Macek

Od počiatku Klasickej topoľčianskej školy v roku 2003 stojí v jej vedení Václav Macek. Pripravuje väčšinu koní a samozrejme je veľkou oporou mladším alebo menej skúseným jazdcom pri tréningu nových koní.

Prinášame s ním krátky rozhovor:

Prezraďte niečo o Vašich začiatkoch v Klasickej topoľčianskej škole. Ako to celé vzniklo?

Nastúpil som do žrebčína hneď po škole, ako mladý chlapec. Venoval som sa hlavne obsadaniu a výcviku mladých koní. Dokonca som aj skákal parkúry a jazdil military. Zlom nastal, keď žrebčín oslavoval 80te výročie svojho založenia. To bolo v roku 2001. Pozvanie zúčastniť sa slávnostného galaprogramu prijal aj žrebčín z Lipice. Svojím vystúpením inšpiroval vedenie podniku, Ing. Michala Horného, PhD., k založeniu klasickej školy aj v Topoľčiankach. Vyslali ma na niekoľko mesačnú stáž priamo do Lipice, kde som mal možnosť sledovať samotný tréningový proces pána Alojza Lacha a ostatných jazdcov. Boli to pre mňa veľké skúsenosti, na ktorých staviam až do dnes.

Ako rýchlo sa vám po návrate z Lipice podarilo pripraviť kone na vystúpenie?

Už pred stážou v Lipici som mal tendencie kone učiť cviky zo zeme. Kapriola a pesáda boli už v podstate rozpracované. Po návrate z Lipice som to len vycibril. Asi jeden rok mi trvalo naučiť prvú kurbetu a lévadu. Takže v relatívne krátkom čase sme v Klasickej topoľčianskej škole mali všetky hlavné cviky nad zemou.

Podľa čoho si vyberáte kone?

Vždy som pracoval so všetkými žrebcami, ktoré som aj pripravoval na výkonnostné skúšky. Takže po obsadnutí a  po základnom výcviku absolvovali výkonnostné skúšky. Potom som ich začal pripravovať do klasickej školy. Už v priebehu základného výcviku kone ukážu, ktorý z cvikov nad zemou bude pre ne najvhodnejší a tým smerom sa uberá ďalší tréning. V podstate som si kone nevyberal, ale určite mi viac vyhovujú temperamentnejšie kone, ktoré sú kompaktné a nie veľmi vysoké. Ľahšie sa podsadzujú a sú aj obratnejšie, atletickejšie.

Máte svojho pamätného koňa, ktorý bol výnimočný v porovnaní s ostatnými?

Tých koní, ktoré mi prešli rukami bolo naozaj veľa. Každý bol svojim spôsobom výnimočný. Ale rád spomínam na Maestosa X-10, pretože to bol jediný kôň, ktorý dokázal robiť kurbety s jazdcom v sedle. Vyžaduje si to obrovskú silu zadných nôh a výnimočnú rovnováhu koňa aj jazdca. Dokázal som s ním skočiť štyri skoky pod sedlom.

Aké vystúpenia z toho množstva čo ste absolvovali sa vám vryli do pamäti?

Medzi tie najzaujímavejšie určite patrí vystúpenie v nemeckom Mannheime v roku 2007. Tu sme sa zúčastnili štvorylky 80tich žrebcov z pätnástich štátnych žrebčínov deviatich národností. Je to zapísané aj v Guinessovej knihe rekordov. Ďalej veľké podujatie bolo v rakúskom Welse, kde sme otvárali slávnostný galaprogram európskeho jazdeckého veľtrhu Pferd Wels 2014. V tom istom roku sme sa zúčastnili osláv 500tého výročia založenia nemeckého štátneho žrebčína Marbach. Tu sme po prvýkrát v histórii mali spoločnú choreografiu s Vysokou školou španielskou z Viedne.  Rád spomínam aj na spoločné vystúpenie s Lipicou počas osláv 90teho výročia založenia nášho žrebčína. Takéto spoločné vystúpenie sme absolvovali aj v Budapešti, kde naraz predvádzalo cviky nad zemou asi dvadsať koní. Okrem našich koní a koní z Lipice tam vystupovali aj kone z maďarského žrebčína Szilvásvárad. Každý rok sa zúčastňujeme niekoľkých takýchto podujatí a vystúpení.

Aké máte ciele do budúcnosti?

Určite každý vie, že 90% populácie lipicanov je bielej farby. Tu v Topoľčiankach sme zaradili do výcviku aj čisto čierne žrebce. Niekoľko z nich už absolvovalo výkonnostné skúšky a sú zaradené v klasickej škole. Pred dvoma rokmi sme v rámci predpremiéry galaprogramu ku dňu otvorených dverí v Národnom žrebčíne zajazdili aj čierno-bielu štvorylku. Momentálne máme dvoch čiernych žrebcov, ktorí robia cviky nad zemou, a to kurbetu a lévadu. Mojim snom, alebo cieľom do budúcnosti je mať aj čiernu kapriolu a pesádu. V rámci vystúpenia by bolo určite pre divákov zaujímavé a aj jedinečné sledovať všetky hlavné cviky predvedené bielymi aj čiernymi lipicanmi.

Ďakujem Vám za rozhovor a verím, že sa Vám podarí naplniť Vaše ambície.


Vytlačiť   E-mail